Vytajte na mojom blogu!

O človekovi, ktorý nemal hodnotu

Publikované 29.10.2017 v 17:42 v kategórii Osobné úvahy, prečítané: 40x

Bol raz jeden človek, ktorý si myslel, že žije zbytočne. Bol jedinečný a nevedel to. Prečo? Lebo mu to nikto nepovedal. Dnes, v uponáhľanej dobe počítačov a rýchlych áut, kde v ruke obraciame každé euro predtým než ho vložíme do kolobehu života sme zabudli kto sme. Zabudli sme pripomínať si, že sme ľudia. Ľudia s citmi, ľudia jedineční, sociálni. A slovom sociálni nemyslím, tí, ktorí žijú na sociálnych sieťach. Potrebujeme sa. Potrebujeme vedieť, že tu niekto pre nás je, potrebujeme počuť, že niečo znamenáme, že sme dobrý, milí, že nežijeme zbytočne. Stretávam sa z množstvom ľudí, ktorí to nikdy nepočuli. A akí sú týto ľudia? Zlomení. Akoby povedal Páter Kuffa - sú chorí na lásku. Buď sú príliš agresívni, alebo zakríknutí, boja sa nadviazať kontakt, pretože majú príliš nízku mienku. Alebo si vybudujú akúsi stenu, obal okolo svojho ja a sami si vybudujú ego. Prehnané ego, ktoré budú vystavovať druhým. Takí budú domýšľaví, pyšní až krutí. Niektorí budú radi pôsobiť bolesť. A tak by sme mohli pokračovať do nekonečna. Za všetkým tým je len bolesť a utrpenie. Bolesť a utrpenie z lásky. Nedostal ju, nebola mu opätovaná, nikto mu nepovedal, že je výnimočný a má hodnotu. Sme ľuďmi cez kopirák. Snaživo kopírujeme určitý štýl života a pritom ani sami nevieme či je správny. Vytvorili sme si akýsi štandard s pomotaných hodnôt a poloprávd a naháňame sa za tým ako pes za vlastným chvostom nevediac, že sa točíme v bludnom kruhu. Akoby človek zabudol kým skutočne je. Buď je ten, kto chce mať moc, alebo je ten, ktorý je bezmocný a úbohý, alebo je ľahostajný a nerobí nič. Ochladli sme. Sme ľudia, ktorí nemajú hodnotu. Sme ako vtáci, ktorým nikto nepovedal, že vedia lietať. Teraz večer, keď to píšem, uvažujem, kam to až bude spieť. Človek si sám vytvára pravidlá a tie ho ničia. A vždy keď dostane moc ničí on. Spomeňme rasovú a náboženskú neznášanlivosť, ale aj menej viditeľné prečiny ako nenávisť v rodinách, týranie atď. To všetko robí moc a za všetkým je utrpenie a pozor, nie vždy len obeť trpí. Nikto sa neopýta, prečo to ten tyran spravil. Neobhajujem tyranov, len zdôrazňujem, že za všetkým je nedostatok lásky. V jedných novinách som pred časom čítala o mužovi, ktorý chcel spáchať samovraždu. Skočil v zoologickej medzi tri levy. Tie však boli na ľudí zvyknuté a tak mu neublížili. Začal ich provokovať, možno aj fyzicky napádať, ktohovie a tak zaútočili. Ošetrovatelia ho nakoniec vytiahli ale mačky museli zastreliť. Už zo zvyku som sa pozrela na komentáre ku článku a dosť ma zaskočili. Padli tam vety typu: "Sprostý človek (skutočné výrazy písať nebudem, aby to niekoho nepohoršilo) chúdence levy museli umrieť, len preto, že nejaký idiot k ním skočil." "To sa nemohol hodiť pod vlak?" "Úbožiatka, tri statné levy museli umrieť kvôli takému sprostému idiotovi." "Veď to on je zviera, mali by mu dať doživotie." "Zastreliť ho!"... Hľadala som ďalej, ale ani jedna osoba, ktorá by obhajovala toho človeka. Nikto nepovedal, "Oh úbohý človek, ktovie čo ho viedlo skočiť ku tým zverom." Určite kvôli niečomu, trpel, potreboval pomoc, ale svet ho vidí ako vraha troch úbohých levov. Jediné čo k tomu poviem je, smutné. Nemám nič proti veľkým mačkám, treba ich chrániť, sú krásne a vyvolávajú rešpekt, ale stavať ich nad človeka je hlúposť. Iná vec a tá sa stáva aj u nás. Človek sa hodí pod vlak. A ľudia v ňom nadávajú: "Idiot, prečo sa nehodil pod iný vlak, ale pod náš a teraz máme štyri hodiny meškanie!" Fakt? Fajn, dopracovali sme sa k tomu, že nám je život iného ľahostajný, či ho vezme vlak, či my sami, o chvíľu to bude jedno. Pýtam sa, kde sa stala chyba? To naozaj potrebujeme jarmo nejakého izmu, aby sme sa mali viac radi, pomáhali si a boli súdržní? Vraví sa, že viera kvitne v okovách. A to je tak zo všetkým. Keď stratíme slobodu, plačeme za voľnosťou, keď ju dostaneme, hromžíme, že nemáme vytýčené hranice. Keď nám vládne despota, plačeme, pretože sa máme zle, trpíme, umierame, chceme slobodu. Keď ju dostaneme, plačeme, že nás nemá kto viesť. To isté s náboženstvom. Za komunizmu sa plakalo, chodilo sa do kostola, ľudia hrdinne umierali za vieru, dnes nie sme ohrozovaní, viera je povolená, ale kostoly sú prázdne, ba čo viac, vznikajú sekty a rozmáhajú sa satanisti. Ľudia od nudy prechádzajú na iné náboženstvá. Čo sme to vlastne zač? Vraví sa, že sme vyspelá spoločnosť. Chováme sa tak? Veľa sa napísalo, veľa sa povedalo, ale kto uvedie teóriu do praxe? Kto ráno vstane a povie tomu druhému "Ty počúvaj, vieš, že si ťa veľmi vážim, si super človek." Nikto. Hanbí sa, je mu to trápne... Je to chyba. Lebo spoločnosť je tvorená jednotlivcami a tí ju formujú a usmerňujú. Ak teda nezačneme od seba, spoločnosť sa nezmení. Možno píšem bludy, no verím v hodnoty, verím v človeka ako v bytosť vo svojej podstate dobrú a verím v Boha, ktorý nám dal dva základné prikázania. Prvým je: Miluj svojho Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou dušou a s celej svojej sily. A druhé: A svojho blížneho ako seba samého." Na týchto dvoch stojí celý zákom. Opýtajme sa, Kto je náš Boh? Peniaze, neviazaný sex, auto, dom, práca, čo je naším Bohom, príroda, pes, lev, naše mesto? Či ten čo nás stvoril a s ktorého vôle teraz žijeme, teraz umierame a rodíme sa. Či nepochádza všetko od neho? A ďalšia otázka, kto je náš blížny? Je to ten, kto nám minule požičal sto eur? Je to ten čo nám včera priniesol čokoládu? Je to ten čo mi včera kopol do psa, lebo bol naštvatý? Kto je náš blížny? Nie je to každý? A akú odmenu máte, ak činíte dobro len tým, čo vám robia dobro. To isté robia aj pohania. Preto musíme mať radi každého, aj toho čo nám robí zle. Nezabudnite, že za každým zlom sa skrýva utrpenie a nedostatok lásky. Zlo = nedostatok lásky. A prvá a najzákladnejšia pravda každého náboženstva nech to je akékoľvek znie že Boh je láska.

Komentáre

Celkom 7 kometárov

  • Tanuki 29.10.2017 v 18:16 Zdravím! Celkom výborný článok, hoci ja to neberiem len z náboženstva, ale všeobecne. Bohužiaľ, nastávajú ale situácie, kedy to niektorí ľudia páchajú nie z trápenia, ale rozkoše.


  • tomoblogger.infoblog.sk 29.10.2017 v 20:52 Ja mám sem tam pocit, že som zbytočný a že ma takmer nikto nemá rád. Príčinou je trochu aj to, že som nevidiaci. Nekonštatujem to preto, aby som sa ľutoval, ale snažím sa na vec pozrieť objektívne. Mňa nikto nepríde pozvať na kávu alebo na pivo. Nikto nepríde ku mne na návštevu. Mám síce jedného kamaráta, ale ten tu nebude večne. Otázkou zostáva s kým sa potom spriateľím? Vidím správanie vidiacich ľudí. Ale vidím rovnako správanie vidiacich ľudí ku mne. Raz si spomínam, keď sa jedna suseda z iným susedom bavila o tom, že bola na tržnici kúpiť zeleninu. Sused pokiaľ viem sa venuje výrobe a montáži vonkajších žalzií a akási zelenina ho vôbec nezaujímala. Ale bavili sa o tom. So mnou sa nikto tak nechce baviť, hoci všetci naokolo vedia, že som múdry a možno sa so mnou baviť na rôzne témy. Druhej susedy som sa pýtal, že kedy ma príde pozrieť. A ona mi posmešne odpovie, že 30. Februára. Tak čo je toto za úroveň? Ja chápem, že vidiaci ľudia sú zaneprázdnení prácou a inými starosťami, ale aby si nenašli čas, tak to je úbohé. Suseda bývajúca nadomnou raz bola celý deň doma sama. Ale že by ma zavolala, aby som k nej prišiel na kávu, tak to nehrozí. Plne s autorom súhlasím, že človek akokeby sa uzatváral. A to nie len nevidiaci, ale aj vidiaci človek. Určite samovraždou by som tento problém neriešil. je pravdou, že potom by ma už nič netrápilo, ale to, že na mňa takmer každý kašle nepokladám za vhodný dôvod na samovraždu. Ja túto osamelosť riešim tým, že si zájdem do mesta na kávu. Alebo ak sa dá kecám s predavačkou v obchode.


  • klaramirg.infoblog.sk 29.10.2017 v 23:54 Tanukimu ďakujem za podporu a Tomáš, nuž, je viac variant, ako si nájsť spriaznenú dušu. Som rada, že článok ťa inšpiroval. A určite to nie je tak, že ťa nikto nemá rád. Skôr to môže byť aj tak, že ľudia by aj chceli sa k tebe priblížiť, no ty im to nedovolíš. Trochu ťa poznám a preto to viem posúdiť, i keď pravdaže, viem toho málo.


  • Anonymný 08.11.2017 v 11:52 @klaramirg.infoblog.sk
    Ku mne má málokto záujem sa priblížiť. To by si musela poznať ľudí v mojom okolí.


  • klaramirg.infoblog.sk 09.11.2017 v 12:00 To záleží s kým sa stýkaš


  • Anonymný 09.11.2017 v 19:48 No tak ja to zo začiatku nechcem nejako dôverne. Mne by stačilo, keby sme sa porozprávali. na Mazorníku ide suseda a je tak neskonale blbá, že sa so mnou nerozpráva, dokonca mi nepovie ani dobrý deň pán sused. Skrátka, málokto sa mi pozdraví. Naopak ja sa zas nebudem prvý zdraviť cudziemu človeku, keď si nie som úplne naistom, či je to ten, komu sa chcem naozaj pozdraviť. prvý by mal začať vidiaci a nie ja. S ostatnými som nemal ani konflikt ani problémy, takže by sa mali chovať trochu normálnejšie, ale sa nechovajú. Ešteže tie predavačky na Mazorníku vo večierke aj zamestnankine na pošte sú normálne. Tie si so mnou aspoň pokecajú. Chápu, že sa potrebujem aj ja sem tam s niekým porozprávať. Neviem ako je to v tvojom okolí, ako k tebe pristupujú ľudia, ale zaujímalo by ma to.


  • klaramirg.infoblog.sk 12.11.2017 v 11:55 Drahý Tomáš, všetci sa ku mne chovajú tak ako sa ja chovám ku ním. A ak sa aj niekto chová nevhodne, napríklad mi dáva pocítiť, že som nevidiaca, skrátka si dotyčného nevšímam, snažím sa ho tolerovať a vysvetliť mu, že žiť bez zraku neznamená byť mentálne retardovaný. Ľudia si to nevedia predstaviť, myslia si, že mi z očami odišiel aj mozog z hlavy. Smutné, ale bohužiaľ pravdivé, mám ale aj priateľov, ktorí už zabudli, že nevidím a chovajú sa normálne. Akosi sme si vycvičili jeden druhého. Naozaj veľa záleží aj od teba. Ako si svoje prostredie upravíš a akou náladou a atmosférou ho naplníš, tak bude ono na teba pôsobiť. Ak budeš pyšný, namyslený a paranoidný, v každom uvidíš nepriateľa. Ak zostaneš pri zemi, pokorný a budeš ľudí viac pozorovať bez osobného zainteresovania sa, pochopíš ako sa k ním správať. A uvidíš, že situácia sa zlepší. Mne sa na ulici zdraví toľko ľudí, že ani neviem kto je kto. Ale áno, stalo sa mi už aj, že sme šli dve a ľudia sa pozdravili len osobe vedľa mňa, zhatiaľ čo ja som zostala priesvitná. A áno,vtedy sa treba ozvať, áno ja som tu, mám uši. Inokedy sa pýtajú osoby vedľa, ako sa má ona? U nás ma väčšinou volajú Kaja, nie Klára, teda ako sa má Kaja? Vtedy ich taktne upozorním, že uši mi zatiaľ nikto neodrezal. Hanbia sa jak psy, ale no, treba občas. Ešte raz zdôrazňujem drahý Tomáš, že veľa záleží od nášho osobného postoja.


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?