Vitajte na mojom blogu!

Logos je láska - Druhá časť

Publikované 27.04.2018 v 12:35 v kategórii Náboženstvo, prečítané: 29x

Dva alebo tri dni dozadu, už neviem sa mi zase stala vec. Náhodou som natrafila na verš z Biblie a ja som ho náhle pochopila. Občas sa stane, že niečo vidíte každý deň, čítate to stokrát za sebou bez toho, aby ste tomu prikladali nejaký hlbší význam a raz, jedného dňa cvak, a je to tam. A tak sa to stalo aj teraz. V prvej časti som písala o mojom zistení, ktoré je všeobecne známe, ale mne všetko dochádza spomalene. A teda že Boh je láska, on Boh, večné Slovo Logos bol na začiatku a všetko je stvorené z lásky, láskou a pre lásku. A že láska šla do takej krajnosti, že sa stala jedným z nás, vzala si telo a umrela na kríži, všetko zlo vo svete vzala na seba a ona tá najčistejšia sa zašpinila aby očistila nás. Svätý Pavol v prvom liste Korinťanom píše toto: "Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží." Aké úžasné mi to náhle prichodí, čítať to, lebo toto je prosím pekne opis Boha, jeho charakteru. Ľudia sa sťažujú, že Boha nepoznajú, že ho nevidia a pritom sa nám aj ukazuje aj sa nám krásne opísal. On nevraví len že je láska, on nám aj vraví, že je milosrdný, trpezlivý, nezávidí, nevypýna sa, nevystatuje sa, nie je nehanebný, sebecký, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Ako vieme, Ježiš povedal, že je cesta, pravda a život. Možno sa to zdá, že je Boh egocentrik, ale nie nie je to tak, lebo pravda bola daná nám, aby nás priviedla k nemu a teda všetko čo nás privádza k nemu je pravda, je cesta a je život. Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých a preto si Ježiš vzal tieto tri atribúty. V ňom máme nájsť cestu a pravdu k životu, ktorým je opäť on. Ako vír nás chce vtiahnuť do svojho prostriedku, aby nás jeho láska obklopovala a my sme boli jeho centrom, aby na nás mohol sústreďovať svoju moc, ktorou je láska. V takomto objatí nás chce mať na večnosť. On však nechce otrokov, ktorí pod hrozbou trestu, večného zatratenia skáču ako píska, on nie je tyran, ani nie je zlý. Boh nás miluje a prvým predpokladom lásky je sloboda. Sme teda slobodní vybrať si medzi ním a diablom, medzi dobrom a zlom, žiadna zlatá stredná cesta nejestvuje, žiaden New age, alebo rejky, alebo čo to vlastne hlása strednú cestu, pretože ak by niekto nebol ani dobrý, ani zlý, bol by neutrálny. A neutralita nie je dobro. Ak si svedkom nejakého hriechu, trebárs vidíš ako tvoj kamarát kradne v obchode a hoci s ním nekradneš, ale videl si to, stávaš sa akoby spolupáchateľom a tým pádom tvoja neutralita sa prikláňa ku zlu. Ak je tvoj priateľ v hriechu nečistoty a ty o tom vieš, ale ho neupozorníš, aby šiel na spoveď, rovnako tak sa stávaš spolupáchateľom hriechu i keď stojíš stranou a si neutrálny. Neutralita neexistuje. Boh všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Koľkokrát sa už mohol jednoducho rozhodnúť skoncovať to s nami. Mohol si povedať: "Aha, tá smilnica, tá klamárka, tá zlodejka, ohovára, háda sa, hnevá, robí toľko zla, nemá ani jedného dobrého skutka. Prásk s ňou do pekla, na čo jej tu?" Ale on to nerobí, stále čaká, je trpezlivý a dobrotivý, stále volá svoju milujúcu dcéru do svojho liečivého a bezpečného objatia. Presne tak ako vzal k sebe svätého Dismasa, lotra, ktorý sa v poslednej chvíli pokorne obrátil na Ježiša a poprosil ho, aby si naňho spomenul. Pamätáme si jeho slová, ktoré povedal: "Amen hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji!" Ľudia však robia to, že už keď spáchajú hriech, boja sa k Bohu priblížiť, pretože si myslia, že Boh ich takých hriešnych už určite nepríjme. Chyba! Boh práve kvôli takým prišiel na tento svet, sám sa stal dokonca hriešnym, keď naše hriechy vzal na seba. Boh nečaká kým sa staneme svätými, aby sme ho mohli milovať a prísť k nemu, lebo to by sa načakal. On nás chce takých akí sme, špinavých, otrhaných a biednych, sám sebou vyplní priepasť biedy, ktorú vytvárame pomocou hriechu medzi ním a nami. Boh nie je strašidlo, ale milosrdenstvo, bezpečný prístav, oáza uprostred púšte, ticho uprostred hluku a úľava od horúčavy, chladu, či bolesti. Ak si sa pohneval s Bohom, on sám ťa príde odprosiť, i keď si chybu urobil ty. Ľudia sa ale tiež boja spovede. Vraj, čo ja budem farárovi vešať na nos, že som ukradol, alebo scudzoložil, či dokonca udrel niekoho, alebo niekoho ohovoril, urazil, oklamal, či dokonca zbil, čo sa má čo on starať! Však že? Takéto myšlienky kolujú hlavou ľudí, ale je to chyba. Kňaz počúva o scudzoložení, klamstvách, krádežiach, ohováraní atď každý deň, pretože všetci ľudia hrešia skoro rovnako. Navyše kňaz v spovedlnici stelesňuje Krista, jeho mocou odpúšťa, jeho mocou počúva hriechy, Kristus sa jeho ústami pýta a odpovedá, či radí. Vždy si musíme predstaviť, že hoci nám je nepríjemné rozprávať hriechy kňazovi, vždy je v ňom Kristus, cez neho hovorí a to on odpúšťa. Kňaz nemá moc, iba ak tú, ktorú mu dala cirkev a teda Boh, lebo ten stojí na jej čele. Tiež som už veľakrát počula ako sa ľudia dohadujú kam by chceli po smrti ísť. Dnes pramálo ľudí verí, vravia si ateisti, a i tí ktorí veria majú poniektorí pomýlené pojmy. Veľa ľudí nechce ísť do neba, lebo vraj nechcú byť tučnučkí anjeličkovia, ktorí poletujú s husličkami a spievajú. Radšej by šli do pekla, kde je super párty, tvrdý chľast a sexi čertice a čerti. Keď som túto teóriu čítala prvý raz, ani som tomu neprikladala veľkú dôležitosť, lebo som si myslela, že to niekto píše zo žartu, až neskôr som pochopila, že ľudia sitak naozaj predstavujú posmrtný život. Nekonečná párty, kopa jedla a dobrého pitia atď, na druhej strane nudné poletovanie a spievanie ktovie komu a ktovie prečo... Boh nám ale i tu dáva odpovede. Zjavenie sa neskončilo vtedy, pred dvetisíc rokmi, ale pokračuje. Boh nás učí a prostredníctvom vyvolených nám dáva svedectvá, ktoré by nám mali pomôcť odhaliť závoj večnosti. Spomeniem dvoch svätých, ktorí sú mi mimoriadne blízki a ktorí krásne na svojich životoch ukazujú silu neba a pekla a dokonale ho vysvetľujú. Prvým z nich je kňaz z Talianského san Giovani Rotondo menom Pio, vlastným menom Francesco Forgione. Tento nenápadný kapucín mal tak blízky vzťah s Kristom, že si päťdesiat rokov niesol na tele jeho stigmy, päť rán po ukrižovaní. A to nie je všetko, každú noc za ním chodil Diabol a jeho démoni a bili ho, týrali ho a on mal možnosť vidieť ich zlobu a predstaviť si ako to v pekle vyzerá. Máme o tom svedectvo z listov, ktoré len z poslušnosti voči predstaveným a ich príkazu písal. Ináč by si ich nechal pre seba a my by sme sa o tom nedozvedeli. Určite to je však len zlomok toho, čo skutočnosti prežíval. Pod vetou: "Včera večer opäť prišli a strašne ma zbili..." musel byť celonočný boj, krik a plač, hrozne nadávky a hrôza taká neskutočná, že si to nevieme predstaviť. Páter Pio však vídal aj Krista a Božiu matku. Bol to dokonalým bojovníkom, drakobíjcom, ktorý celý život a určite aj teraz keď je v nebi bojuje s drakom. Čo z toho vyplýva? To čo Pio výdal, nie je divoká párty, kopu jedla ani tvrdý alkohol. Čerti a čertice neboli milí, ani prívetiví a už vôbec nie pekní. Peklo je miesto najväčších bolestí, fyzických i psychických, týrania bez konca, plaču a kriku, tam nie je odpočinok ani ticho, je tam bolesť, nekonečné výčitky svedomia, upaľovanie zaživa, ktoré nikdy neskončí a plus ešte šikanovanie démonmi, podobné aké zažíval svätý kapucín, no stokrát horšie, lebo i keď sa zdalo, že Pio bol bitý veľmi, Ježiš naňho nedopúšťal celú diablovu silu, lebo by z úbohého kňaza nezostal ani vlas. Na druhej strane, v tých istých rokoch, a na počudovanie len kúsok od Slovenska v poľských Lagievnikoch žila tiež nenápadná sestra z kongregácie Matky Božieho milosrdenstva menom Mária Faustína Kovalská, vlastným menom Helena. I ona si na tele nosila stigmy, no skryté a i ona videla Diabla a peklo. Ježiš jej však bol každodenným spoločníkom. Prebývala so Svätou Trojicou blízko a často, skoro každý deň videla Ježiša, rozprávala sa s ním, žalovala sa mu a stali sa z nich, dovolím si povedať, nerozluční priatelia a i viac, pretože mistickým spôsobom sa stala jeho nevestou a mala nadprirodzený sobáš. Teraz sa ľudia začnú asi pohoršovať, pretože si predstavia zvrátenosť, no nie je to tak. Láska Boha nie je nehanebná a i láska Faustíny ku Bohu bola čistá a každý z nás je povolaný k mistickému sobášu, Ježiš je ženíchom našej duše, jej otcom i bratom. Čo som však chcela povedať je, že na Faustínkinom živote, z jej svedectva nám Ježiš ukazuje, že on nechce trestať, nechce bolesť a všetkým čo má bojuje, aby ľudia neboli zatracovaný. Ukazuje nám až šialenú túžbu po ľuďoch, ich záchrane. Dáva nám korunku Božieho milosrdenstva a prísľuby. Faustínka teda zakusuje nebo, jeho okraj, nahliada za závoj nekonečna ale z druhej strany než Pio. Ona odhaľuje nekonečnú priepasť milosrdenstva, ktorá je pripravená vyliať sa na nás ako more. Ukazuje nám ako šialene je Ježiš do nás zamilovaný a že by urobil aj nemožné aby nás zachránil. Ako sme však už povedali, že predpokladom lásky je sloboda a tak nemôže nikoho nútiť. A ak niekto vedome odmieta, sám sa zatracuje, lebo ak nie sme s Bohom, sme proti nemu. Boh ešte nikdy nikoho nezatratil, to ľudia a ich odmietnutie jeho lásky ich zatracuje. Sami sa z pred jeho tváre otáčame a on za nami až do poslednej chvíle chodí a sám sa nám prosí, on mocnár sa prosí nám maličkým: "Poďte ku mne vy, ktorí ste ustatí, smädní, osamelí, smutní, zlomení, zranení a nechajte ma uzdraviť vás." On sám sa ponára do bažín hriechu a vyťahuje nás holými rukami, ako pastier, ktorý nechá 99 oviec, aby našiel jednu, ktorá sa mu stratila.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?